Spolok národohospodárov Slovenska

Tento pravdivý slogan na novembrových námestiach nezaznel.Nemohol.Nesmel. Všetci sa totiž domnievali, že sa zmení iba sloboda a bude viac demokracie. O ekonomike vtedy nepadlo ani slovo. NI SLOVO!  (…fejtón…)

Známy to výrok družstevnej dojičky z filmu Slunce,seno,jahody J.Trošku v podaní už zosnulej herečky Heleny Růžičkovej totiž lomcoval verejnosťou do popuku a mylne sa tým myslelo, že to je o tej socialistickej budúcnosti…ale iba režisér a možno herečka vedeli, ako túto improvizáciu mysleli keď ju vymysleli…

Toto je fejtón, milí čitatelia blogov. Nemusíte kritizovať, fejtón by vás chcel pobaviť a možno i viesť k zamysleniu.

Napríklad, prečo sa po 29 rokoch od „nežnorevolučného“ Novembra 89 množstvo ľudí zahanbí…

Napríklad, prečo vôbec po novembri 1989 došlo ku krachu československej ekonomiky. Lebo nie predtým, ale potom, v roku 1990 sa ešte žilo výborne, všetko to prišlo akosi plazivo a „šokovo“ od jesene 1990 a v roku 1991 a 1992 prišli tak besné časy, že sa dokonca i Republika Česko-Slovenská a Federálna – rozpadli. V časoch (tohto roku sa oslavuje storočnica Republiky ČS), keď nič nenasvedčovalo tomu, že by tlak medzinárodnej situácie a nejaká krivda viedla národy český a slovenský ku tomu, že „republiku rozvrátime“…

Napríklad, prečo sa iba po zákonoch inštalujúcich trhové prostredie a umožňujúcich podnikanie, odlúčenie štátnych podnikov od štátneho dirigizmu, umožňujúcich vstup zahraničného kapitálu do čs,firiem a zrušenie monopolu zahraničného obchodu i devízového monopolu – z 26.apríla 1990, prečo sa nerozbehla čs.ekonomika tým správnym smerom. Ak by dnes mal minister financií k dispozícii majetok štátu tých päť tisíc miliárd Kčs v kurze jeden US-dolár ku piatim Kčs, ak by zdedil prakticky dlhými menovými dlhmi nezaťaženú národnú ekonomiku a ak by  ľudia dnes disponovali takou silnou kúpnou silou ako vtedy, jasal by a ľudia by ozaj tancovali po uliciach…ale my už nič z toho nemáme:

-ekonomiku a jej výrobný potenciál v oboch republikách ČR i SR vlastní dominantne zahraničný investičný a bankový kapitál, obe republiky sú zadĺžené v zahraničných menách a bankách, kúpna sila nie je porovnateľná, keďže v obchodoch, reštauráciách i domoch nemáte presne identifikované, či viac nakupujú turisti zo zahraničia, cudzí rezidenti (teda dočasne či trvalo pracujúci tu), alebo vlastjné obyvateľstvo…

Zato mnoho vlastných obyvateľov s občianskym preukazom SR či ČR môžete stretnúť spať pod mostami a na nádražiach ako bezdomovcov, môžete sa vybrať za nimi do „vybývaných“ bytov – domov – ulíc, osád, …a ak na Slovensku tristotisíc, tak v Čechách a na Morave možno až 600 tisíc občanov emigrovalo priebežne von do cudziny za prácou a už sa nevrátia. Je to silnejšia vlna emigrácie ako pred vznikom republiky RČS, ale i počas trvania RČS či po roku 1948. Najsilnejšia – a že voľnosť cestovania – to neospravedlňuje, ak si spievajú „Kde domov můj“… so slzami v očiach v zahraničí…

Možno namietať, že predsa len dnes sa máme lepšie ako bolo…nuž, slovami Havla, AKO KTORÍ A AKO KEDY…tá pártisícová vrstva bohatých…sú oni šťastní? No a narodení po Novembri – neberme im mladosť a ilúzie…ich to samo prejde.

Že je vraj sloboda tlače a vyjadrovania, milí trolkovia čo budete chcieť dolu diskutovať – to nepíšte. Nemohol som tento text zverejniť v tlačenej pravde, aby sa dostala ku tým zvyšným 39.999 platiacom čitateľom Pravdy a tak by som mohol získať povedzme 4-eurový honorár za fejtón ako bývalý novinár, i keď aj do roku 1989 som robil fejtóny a „pichal“ som…

Takže toto bol fejtón a členovia Spolku národohospodárov Slovenska mi azda odpustia, že bol trochu mimo odbornosti. I tak – som z mála ľudí, ktorí, ak sa ich opýtajú, čo som robil v novembri 1989, sa musím priznať: NEBOL SOM TU. Lebo ak by som tu bol, azda by som to ustrážil…aby sme aj dnes v roku 2018 nemuseli spolu s nezabudnuteľnou Helenou Růžičkovou tvrdiť:

Už dnes sa máme lepšie, ako sa budeme mať zajtra!